Prvý diel je so šéfom tímu a zároveň otcom úspešnej slovenskej lyžiarky. „Boris je Petinou bútľavou vŕbou a mojou predĺženou rukou,“ tvrdí IGOR VLHA.
Začínate už jedenástu sezónu vo Svetovom pohári. Ešte máte dostatok energie?
Je zaujímavé, ako rýchlo to uteká. Nejde o moju energiu, ale o Petinu. Vydržať jedenásť sezón vo Svetovom pohári je úžasné. Hoci nebola stále na vrchole, je tam možno päť či šesť sezón. Na jeseň máme veľa energie, tešíme sa na zimu. Vrcholí to niekde na konci januára a potom už zase chceme skôr koniec. Je to sínusoida. Je to však spoločná práca viacerých ľudí. Keby som to mal robiť všetko sám, zbláznim sa.
Čomu sa venujete mimo lyžiarskej sezóny a aké úlohy máte počas nej?
Moja práca spolu s manažérom Rišom Galovičom sa začína od marca. Vtedy potrebujeme pripraviť kontrakty, ktoré priebežne riešime od januára. Je to dlhodobý proces. Musíme zabezpečiť zmluvy, nakrútenie reklám, fotenie. S firmou Adidas už teraz vybavujeme oblečenie na ďalšiu sezónu. Najviac roboty mám mimo sezóny, počas zimy je viac vyťažený syn Boris. Je v tíme manažérom. Ak sa vyskytne problém, riešime ho po telefóne.
V čom to bolo pre vás náročnejšie pred jedenástimi rokmi a v čom je to teraz?
Pred jedenástimi rokmi sme nevedeli, do čoho ideme. Bola to pre nás španielska dedina. Išli sme postupne schodík po schodíku. Ako sa Petra zlepšovala, pribúdali zmluvy i reklamné povinnosti. Čím bola úspešnejšia, tým som mal viac práce. Pred desaťročím sme nemali peniaze, musel som ich zháňať. To bola iná fáza. Teraz sa už viac hráme, vyberáme čo najlepšie kontrakty, aby boli optimálne pre Peťu.
V čom vidíte najväčšiu zmenu u vašej dcéry od jej vstupu do Svetového pohára?
Dozrela. Stala sa dospelou ženou, páčia sa mi niektoré jej rázne rozhodnutia. Vie si už buchnúť po stole. Je to iné, ako keď mala dvadsať. Vtedy sme riešili rôzne situácie viac spoločne, teraz často rozhodne sama. Je to prirodzený jav. Z dievčaťa sa stala žena a ide si viac vlastnou cestou.
Po zisku zlatej olympijskej medaily v Pekingu vravela, že potrebuje nájsť novú motiváciu. Prežívali ste čosi obdobné?
Ani nie. Skôr sme museli držať pod pokrievkou iné veci. Bombardovali nás firmy, školy, združenia, nadácie. Peťa bola na roztrhanie. Volali mi zo školy na západnom Slovensku. Vraj to bude len na hodinku. K tomu si pripočítajte dve hodiny cestu tam, dve hodiny späť. Je z toho poldeň, ktorý zoberie veľa energie. Chceli by sme sa venovať aj takýmto aktivitám, ale nie v tejto fáze. Stále je prvoradé lyžovanie. Keď skončí kariéru, bude na to dosť času. Mrzí ma, že sa to nedá teraz. Všetkým som sa musel ospravedlniť. Verím, že ľudia majú pre to pochopenie.
Už po zisku veľkého glóbusu sa Petra uvoľnila. Počas minulej sezóny bola viac usmiata. Ako ju zmenilo olympijské zlato z Pekingu?
Bola ešte pokojnejšia. Splnila si detský sen a stala sa olympijskou víťazkou. Cítila sa viac uvoľnená. Tréner Pini jej nechal viac oddychu, nešli tak rýchlo na sneh. Venovala sa kondícii. Kúpila si byt, kde sa realizovala so zariaďovaním. Prišla na iné myšlienky a napĺňalo ju to.
Keďže si v kariére splnila všetky veľké ciele, nepadla doma ani raz otázka, či budete ešte pokračovať?
Nie, o tom sme sa vôbec nebavili. Viem, že pri jednej situácii sme sa rozprávali a povedal som, že ešte štyri roky vydrží. Peťa sa ohradila, čo ak to bude päť rokov. Pokojne. Čo sa má stať, to sa stane.
Ako jej pomáha prítomnosť švajčiarskeho trénera Maura Piniho? V čom je iný ako jej predošlý tréner Livio Magoni?
Mauro je prirodzenejší, ľudskejší. Kombinuje tréningový proces s Peťou, akceptuje jej názory. Rozumie, že už nie je vo fáze, kedy musí trénovať veľké objemy. Má natrénované. Čím je staršia, tým je dôležitejšie prihliadať na cestovanie, regeneráciu, a to si Mauro uvedomuje. V tíme je uvoľnená atmosféra. Nie je to našponované ako pri poslednej sezóne s Liviom. Hoci vtedy to tak trochu aj muselo byť, lebo sme chceli získať veľký glóbus.
Pevnou kostrou tímu je asistent hlavného trénera Matej Gemza. Ako ho vnímate?
Maťko je veľký hráč, číta dobre hru. Robí všetko pre Peťu, bude za ňu aj dýchať. Po olympiáde mu končil kontrakt, chcel som veľmi, aby pokračoval. Ponúkol som mu, aby s nami ostal do konca Petinej kariéry. Nie je to jednoduché, keďže má doma dve deti. Musel to predebatovať s rodinou. Napokon sa rozhodol pokračovať, z čoho som veľmi rád. Navyše je Slovák, čo je nesmierne dôležité.
Ďalším Slovákom v tíme je kondičný tréner Šimon Klimčík, ktorý sa o Petru stará najmä počas toho, ako je doma. Ako funguje táto spolupráca?
Šimon je inventár. Ide s nami od začiatku a máme ho radi ako vlastného syna. Aj pre Peťu veľa znamená, sú si vekovo príbuzní. Je nielen jej tréner, ale aj kamarát. Zájdu spolu na kávu, porozprávajú sa. Bude s nami až do konca jej kariéry. Šimon má svoje športové centrum, kde trénuje aj iných ľudí. Máme s ním len jednu dohodu. Vždy keď príde Peťa domov, všetko musí ísť nabok a venovať sa len jej.
Vašou predĺženou rukou v tíme je syn Boris. Mimo sezóny vám pomáha vo firme, počas sezóny je manažérom, Petrinou oporou a často aj kuchárom. Je kľúčovým hráčom?
Áno, jednoznačne. To, čo sme dosiahli, by sa nedalo dosiahnuť bez Borisa. On je Petinou bútľavou vŕbou. Keď má nejaký problém, povie to Borisovi a on to následne rieši s trénermi alebo so mnou. Je mojou predĺženou rukou. Bez neho si neviem predstaviť fungovanie tímu.
Pred sezónou ste do tímu vzali nového servismana, Francúza Bricea Bottolliera. Pribudla tiež fyzioterapeutka Veronika Vnenčáková. Prečo nastali tieto zmeny?
S predošlým servismanom Brunom Grandim nebolo všetko ideálne. Peťa chcela zmenu. Navyše sme vždy túžili po servismanovi z fabriky a po dlhších rokovaniach s Rossignolom sme sa dohodli. Peťa je spokojná. Hovorila mi, že pozná lepšie konštrukciu lyží, keďže je z tohto odboru. Dobre zapadol do tímu. Rozprával som sa s ním pred zrušenými pretekmi v Söldene a je to príjemný človek. Hoci bolo z neho cítiť trochu nervozity, keďže to mali byť jeho prvé preteky. Fyzioterapeutky máme dve. Celú minulú sezónu s Peťou absolvovala Ivana Gašpárek a bolo to extrémne náročné. Starala sa o Peťu na výjazdoch aj doma. Tentoraz sme to rozdelili. Veronika bude s Peťou na pretekoch a doma sa o ňu postará Ivana.
Petra povedala, že by chcela v sezóne obhájiť malý glóbus za slalom, zlepšiť sa v obrovskom slalome a získať zlatú medailu v slalome na MS. S čím budete spokojní?
Budem spokojný, keď bude Peťa spokojná. Je dobré, že si dáva odvážne ciele. Nechám sa prekvapiť. Najdôležitejšie je, aby sme boli zdraví. Obdivujem, že je toľko rokov na vrchole. Je brutálne ťažké sa neustále sústrediť. Klobúk dole aj pred celým tímom. Aj teraz v Levi, mali ráno tréning, na obed tréning a večer chodili upravovať kopec. Končili o jedenástej, pričom ráno o siedmej mali opäť tréning. Navyše je tam hmla, šero, čo je deprimujúce.
Často športovci dostávajú otázku, čo budú robiť po konci kariéry. Čo budete robiť vy s voľným časom, keď skončí toto lyžiarske dobrodružstvo?
Borisovi som povedal, že po Petinej kariére sa zmení konateľ vo firme. Spýtal sa ma: „A ty čo ideš robiť?“ Budem viac chodiť na ryby a na bicykel, ale aj do roboty budem chodiť. Práca na sústruhoch ma napĺňa. Budem zamestnanec, nech sa Boris viac realizuje. Som rád, že aj jeho práca baví. Je to rodinná firma, okrem nás dvoch sú v nej len ďalší traja zamestnanci. Občas to mám náročné, lebo musím vybavovať aj veci okolo tímu. Tie sa snažím vybaviť skoro ráno a potom sa venujem práci vo firme.
Petra je na Slovensku extrémne populárna. Ľudia ju často zastavujú a žiadajú o autogram či fotografiu. Stáva sa to aj vám s manželkou?
Občas, ale je to v oveľa menšom garde ako u Peti. V Liptovskom Mikuláši si na nás ľudia zvykli, stretávame sa často, prehodíme pár slov. V iných kútoch Slovenska je to badateľnejšie. Ľudia nám drukujú, gratulujú. Keď sme išli s manželkou bicyklovať na Malorku, v rade do lietadla nás odchytili fanúšikovia a odfotili sa s nami. Je to príjemné. Berieme to ako súčasť nášho života.
